MTB club SPIŠ

O tom, ako sme preorali bikami celý Poráč a jeho okolie.

Deň druhý „ CENSORED „

            Je nový rok a sľuby sa majú vraj plniť. Polo, Iceman ale aj Janošík ( ktorý sa síce campu nezúčastnil ) si žiadajú pokračovanie, tak mi neostáva nič iné iba im vyhovieť. Pol roka po campe si už asi na všetky detaily  nespomeniem, ale tie najdôležitejšie udalosti, situácie a zážitky sa zabudnúť aj tak nedajú. 

Asi málokto z nezúčastnených chápe názov „ CENSORED „ J a keďže sa s odstupom času niektoré veci zmenili, skúsim to nezainteresovaným vysvetliť. Všetky trasy Cyklo campu sú orientované v lokalite Volovských vrchov, ale keďže sme chceli bikerom ukázať krásne a zaujímavé lokality v NP Slovenský Raj, nemali sme inú možnosť ako trasu utajiť a predstaviť ju až účastníkom deň pred samotným výjazdom. Keďže Censored je moja srdcovka vždy som ju plánoval tak, aby bola trasa vždy iná a svojou obtiažnosťou, dľžkou ale aj zážitkami odmenou pre tých, čo si na ňu trúfali. Snáď sa mi to podarilo.

POKRAČOVANIE

............ Teším sa na ďalší deň, kde nás čaká Censored a ďalšie dve plánované trasy. Každý rok bol náš najväčí nepriateľ na Censored „čas“. Tento rok nám všetko klaplo, raňajky sme stihli zavčasu a tak v slušnej grupe vyrážame o dobrú hodinu skôr. Notoricky známym

 „ raňajkovým kopcom“ vyháňame tepy k horným hraniciam a zahrievame sa na pracovnú teplotu, pretože nás čaká cca 90 km s otočným bodom až  na Geravách. Pri ukrižovanom Jezusovy na rázcestí Pod Suchým sa porátame ako detičky v škôlke a pomalým tempom sa presúvame hrebeňovkou smerom na Závadku. Tento hrebeň mám fakt rád, pretože sú z neho úžasné výhľady na Hnileckú ale aj Spišskú kotlinu. Dudo sa smutným hlasom kvôli zdravotnému problému s nami lúči. Mrzí ma to, ale tŕpnutie rúk je veľmi nepríjemné a tak jeho rozhodnutie je viac ako na mieste. Absolvujeme prvú foto zastávku, doplňame kalórie, hydratujeme zažívací trakt po večernej seanse v bare. Prehučíme cez Závadku za potlesku malého čierneho domorodého obyvateľstva a lúčinami sa spúšťame na chatovú osadu Bindt. Po trati pôvodnej úzko rozchodnej železničky sa dostávame na Šafárku a odtiaľ krátkym presunom po štátnej cestu podliezame „durex rampu“ a prekračujeme hranicu NPSR. Lesnou asfaltkou pre niektorých už známou z prvého ročníka stúpame na Malú Poľanu . Pred každým Censored sme si dávali z bikov registračné karty dole, ale nikdy sme to kvôli utajeniu ani nepotrebovali  tak sme ich tohto roku nechali. Murphyho zákony sú ale neúprosne presné. Na Malej Poľane stojí auto správy NP aj s patričnou posádkou. A jeje.  Šípim problém, ale už je na všetko neskoro. Ochranár zastavuje Icemana, my ostatní potichúčky prcháme, vyťahujem telefón a varujem ostatných, aby sa pri nich nezastavovali a nenápadne pokračovali ďalej. Dobieha nás vysmiaty Iceman a referuje, že sa vlastne nič nestalo. Odľahlo mi a oceňujem ich pozitívny prístup. Boli sme akurát upozornený, že vľavo od cesty je už štvrtý stupeň ochrany. Tam sme ale ani nemali úmysel vojsť a tak spokojne pokračujeme smerom na Vojtechovu samotu. Obžierame maliny okolo zvažnice a za zátačkou sa nám otvára nádherná panoráma s dominantnou Čertovou hlavou. Krátkym zjazdom a následným prejazdom celoročného blata zastavujeme na Vojtechovej samote a čakáme na posledných. Vďaka oprave defektu máme znova čas na krátky oddych. V blate nachádzam za slaninkou voňajúci skladací nožík, za ktorý tomu čo ho stratil ďakujem a s úctou používam.  A čas začína hrať proti nám. Po krátkej porade s Marekom vypúšťame prejazd Čertovou hlavou a volíme priamejšiu verziu smerom na Zadný Hýľ. Výživné stúpanie z nás vysáva posledné zbytky raňajok, spomienka na vôňu slaninového nožíka v mojom žalúdku spúšťa koncert Cigánskych diablov kombinovaný so zvukom páriacich sa žiab. Hlaďák zaháňam objedaním malín, fit tyčinku by som najradšej zožral aj s obalom a celé to zapíjam hnusným jonťákom.
Chce to normálne jedlo a pivo ! A tak demokraticky volíme variantu pod názvom „ bufet Geravy „. Občerstvenie v podobe guľášika, kofoly a piva prišlo v pravý čas.

Na lúke sa povaľuje kopa bikerov a nejakého farebného duralového šrotu  . Po hodinovej pauze a zregenerovaní sa vraciame kúsok späť a nastupujeme do najzaujímavejšej časti, do pekného a dlhého singlu po značenej turistickej značke. Singel je miestami široký iba 40 cm, ale nájde sa aj pasáž suťoviska kde je prejazd ešte užší a sťažený voľnými kameňmi zamaskovanými lísim ešte od jesene. Idem opatrne, pretože to tu dôverne poznám. Tento úsek jazdím vždy s rešpektom, pretože nielen ja som si tam už ustlal . Kvôli časovému sklzu vypúšťam technicky zaujímavý prejazd korytom potoka a návštevu vodnej nádrže Klauzy, ktorá do roku 1950 slúžila na splavovanie dreva Bielym potokom až do Smižian. Skratkou sa dostávame do Turnického sedla, chladíme upečené kotúče a nedá mi neporozprávať story o tom, prečo sa v ďalšom úseku bikeri medzi sebou nezdravia. Hlavne nezdravia tí čo idú smerom dole, pretože následuje 14% klesanie plné šotoliny, voľných kameňov a odvodňovacích rýh. „Strapatý od nás si po takomto pozdrave v 40 km rýchlosti ustlal a po páde vyzeral ako keby ho psi trhali  Bez úrazu sa oddychovo vlníme lesnou asfaltkou, prekonávame prvý brod a vchádzame na Čingov. Kvôli zničenej lavičke vynechávame Náučný chodník ale skratkou cez Skalu sa na jeho záverečnú časť na Maši pripájame. Nasleduje prejazd okrajom cigánskej osady v Smižanoch a nábrežím Hornádu sa dostávame do mesta. Využívame možnosť pravej letnej guľovačky pri zimnom štadióne a teatrálne prechádzame námestím k fotogenickej fontáne.

Foťáky cvakajú a žblnkajú z každého uhla od múzea, kostola aj od radnice. Dievčatá potrebujú nejaké drobnosti z drogérie ( drogéria má úzky súvis so spomínanou „durex rampou“ J ) a tak ostatných odvádzam na neplánovaný beerstop v Madarase v krčmičke Pod tribúnou. . Využívam výhodu domáceho prostredia a lakomo si objednávam štyri pivká, keď vidím tú smädnú tlupu za mnou  Dve ale vzápätí darujem, jedno exnem a pri tom druhom počas debaty rozoberáme všetko snáď aj pracie prášky. Pri treťom začínajú padať prvé vtipy a ja viem, že odchod a posledné cca 20 km budú kruté.

Lagonda si rýpne že „ Toto je asi najslabší Censored „ Keby vedel ako rýchlo zmení názor asi by si radšej zahryzol do jazyka  Páliace slnko a pivá urobili svoje, je mi nejako veselšie ale nohy mi oťaželi. Po dvoch kilometroch asfaltových vchádzame znova do terénu, kde Jožo zo Sloviniek rozreže plášť, ktorý mu s Bercom núdzovo opravujeme kuso nájdeného kartónu a keďže partia už má náskok cestu si skracujeme prejazdom cez Markušovce. Na rázcesti Oľšo sa s Jožom lúčime a asi 30 minút čakáme na ostaných. Čakanie si krátim skúšaním Bercovej „zelenej žaby“ a je mi jasné, že až taký „papier“ to v porovnaní s mojím XControlom nie je.  Keďže Berco má stehná ako ja hrudník on ten rozdiel určite necíti. S peletónom pokračujeme cez Matejovce do Chraste nad Hornádom kde máme Marek ako hasič a záchranár sa dostáva k slovu. Odborne a určite aj s potešením ošetruje Dankine rozflákané koleno, pretože sa jej z ničoho nič dvihla cesta  Danka je ošetrená a vysmiata ( bodaj by aj nie keď ju ošetroval profík ) a tak nás čaká posledný brod a záverečné stúpanie. Brod prekonávame pod dohľadom domorodcov ťažiacich piesok a vydávame sa do záverečnej pasáže ktorú som ani ja nepoznal. Predpokladal som, že to nebude nič horšie ako stúpanie vedľajšou dolinou Zlatník, ktorá je po povodniach nezjazdná kvôli siedmym neprejazdným brodom. GPSkom som si zbežne prezrel lesnú cestu, skonzultoval to s Marekom a tak nám nič nebránilo pokračovať ďalej. Hneď na prvej križovatke sme trošku maturovali ale GPS pomohlo. To som ešte netušil, že toto stúpanie bude v duchu „ Je to síce ďalej, ale o to horšia cesta „ J Stúpanie nemalo konca kraja a väčšina z nás už len ticho bez zbytočných debát točila a točila. Pri výjazde na čistinu nachádzam na zemi ležiaceho Lagondu. Má dosť. Hneď som si spomenul na jeho komentár ohľadom náročnosti tohtoročnej Censored. Určite si už opravil názor. Vychádzam na lesnú cestu a dostávam sa do obrazu kde sa nachádzame. Viem, že naše trápenie sa o chvíľku končí. Obchádzame rampu a ja ako posledný si vychutnávam pohľad na celú partiu ako sa hadí do dediny. Jeden, dva, tri, štyri........áno sme všetci. Nikoho sme v lese nenechali  Záverečný zjazd dole „raňajkovým kopcom“ je úplná lahôdka. S časovým predstihom oproti minulým ročníkom vchádzame do campu. Na lúke ma víta Pisosip ( vytrepal sa hore nezjazdným Zlatníkom aj so synom ) s Dudom. Pisovy kradnem pivo ale poctivo mupolovicu vraciam. Ďakujem zarezalo J Sprcha, večera a večerné posedenia v bare za nevtieravého doprovodu country gitaristu bolo bodkou za Censored ktorý mal 85,5 km a 1762 m/v. V piatok nás čakal výjazd na Bielu skalu a v sobotu výjazd na geograficky zaujímavý kopec Pálenica, ale tom snáď až na budúce.

drotar